Čierny Balog `01

Na úplnom začiatku stálo veľké nešťastie, v časovom odstupe a na rôznych miestach. Z celkom obyčajných mladých ľudí sa stali okamihom „rarity“, odkázané na invalidný vozík. Nadarmo sa však nehovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Po určitom čase sa cesty niekoľkých ľudí, už zmierených so skutočnosťou odlišného života do konca života, spojili. Svoju aktivitu, skúseností a schopnosti pretavili do nápadu a tak vzniklo občianske združenie s výstižným názvom Aktívny vozík.
Už pri koncipovaní náplne činnosti vznikol nápad usporiadať výlet na Čiernohronskú železničku. Mladí aktivisti z Čierneho Balogu už niekoľko rokov usporadúvajú v polovici júna akciu pre handicapovaných, pod názvom „Deň telesne postihnutých detí“.

Po nebojácnych začiatkoch sa podarilo usporiadať výlet v lete 2000, ktorého sa zúčastnili deti prevažne z Domovu sociálnych služieb na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Tak vznikol nápad urobiť z celej akcie akúsi tradíciu a tak sa v občianskom združení začalo všetko pripravovať na tento rok.

Podrobný plán vypracovali dvaja členovia združenia – Katka Štulrajterová a Peter Grňa. Určili si priority, program, vypracovali predbežný plán. Bolo treba zabezpečiť autobus vhodný pre vozíčkarov, vypracovať predbežný zoznam nevyhnutných ľudí – ako sanitári, zdravotné sestry či lekár, vymyslieť program pre deti, zosynchronizovať čas potrebný na akcie poriadané priamo železničkou a časom vyplnený nami, zohnať sponzorov na súťaže…

Takmer hladkým priebehom sa všetko darilo plniť, až jedného dňa si položili otázku. „Prečo by sme neskúsili zorganizovať autobusy dva?!“ Ich kontakty umožnili rýchle prepojenie na školu, podobnú tej v Bratislave, len na druhom konci Slovenska, v Košiciach. Spolupráca s vedením školy na Opátskej ceste bola vynikajúca a o pár dní sa už všetko násobilo dvoma. Dva autobusy, dvakrát toľko doprovodu, nápojov, jedla, cien a v neposlednom rade dvojnásobný rozpočet a teda aj náklady.
Deň „D“ sa blížil a všetko vyzeralo byť v najlepšom poriadku, takmer. Vrásky na tvári usporiadateľov robilo iba to jediné, čo nemohli ovplyvniť – počasie.

Napriek obavám sme sa však ráno, 16. júna 2001 prebudili do krásneho dňa. Boli teda splnené všetky predpoklady na úspešný priebeh akcie.
Spolu 57 detí a 25 členov nevyhnutného sprievodu v Bratislave i v Košiciach už ráno pred siedmou nedočkavo sedelo v autobuse, plní očakávania. Organizátori v tom čase zavalení starosťami mali úplne iné myšlienky. „Na nič sme nezabudli? Máme nápoje, chlieb, špekáčiky, sladkosti, ceny do súťaží? …“

Hlavní organizátori v autobusoch všetko zabezpečili a mohli sa tak vybrať na dlhú cestu do srdca Slovenska, do Čierneho Balogu. Niektorí v autobuse dospávali „skoré“ sobotné vstávanie, iní sa nedočkavo tešili na okamih, keď sa všetko začne.

Krátko po pol jedenástej oba autobusy dorazili do centra celej akcie, do Čierneho Balogu. Malý časový sklz nedovoľoval poriadne sa deťom poobzerať, dôležitejší bol obed. Pikantný guľáš v miestnej reštaurácii zasýtil všetky prázdne žalúdky a potom sa už deti mohli venovať návšteve múzea.

Prichádzajúci vláčik však zhromaždil všetkých zvedavcov na nástupišti. Deti i dospelí nastúpili na upravené vagóniky lesnej železničky a nasledovala hodina, zaujímavá najmä pre najmenších. Krásne prostredie, v ktorom je situovaná trať železničky ich nezaujímal. S otvorenými ústami sledovali parný rušeň, neúnavne odfukujúci a chŕliaci kúdole dymu.

Po tomto, pre mnohých najväčšom zážitku, sa všetci presunuli do Vydrova, kde pokračoval program. Niekoľko šikovných ženských rúk sa hneď pustilo do chystania špekáčikov na opekanie, chlapi nosili drevo a ražne. Dokonalá súhra všetkých sa o chvíľu premietla na deti – umazané, umastené, no s chuťou pojedajúce opečené dobroty.

Voľné hry zamestnali deti, čo umožnilo konečne sa najesť aj dospelejšej skupinke. Chlapci hrali futbal, dievčatá ich neúnavne povzbudzovali. Nešportovo založení sa vydali skúmať nástrahy okolia táboriska.

Ďalší program už nedočkavo uvítali všetci. Pri pohľade na kopu prichystaných cien chceli naraz všetci súťažiť. Hlásili sa deti na vozíkoch, s barlami ale i naoko zdravé. Skladba súťaží a náročnosť bola vyhovujúca pre všetkých.

Práve tí najmenší a najviac handicapovaní mali z výhier najväčšiu radosť. Triafanie šiškou do Mirka, organizátora súťaží, bola pre niektorých ľahším, pre iných ťažším orieškom. Terč síce veľký, no občas veľmi neposedný sa nikomu nedal zadarmo trafiť.

Hra s balónikmi bola doménou Adamka, asi najviac handicapovaného a zároveň „ukecaného“ účastníka. Nakoniec sa zaslúžene stal víťazom a odmenený bol aj veľkým potleskom obecenstva.

Vrcholom dňa však bola hromadná vedomostná súťaž pre všetkých. Košice na jednej strane, oproti nim Bratislava, okolo dva tábory divákov. Každý povzbudzoval tých svojich a magických 13 otázok z literatúry, zemepisu, histórie i matematiky, ocenených hodnotnými cenami boli silnou motiváciou pre všetkých. Zápolenie medzi „západom a východom“ sa napokon v dramatickom súboji skončilo 7: 6 pre deti z východu. Sklamaní však určite nebol nik, odmena sa ušla všetkým.

Posledná – špeciálna súťaž pod názvom „najusilovnejší zberač odpadkov“ dopomohla vyčistiť táborisko a tak boli splnené i posledné body celodenného programu.

Súťaživosť detí napokon spôsobila, že s viac ako hodinovým oneskorením sa všetci usadili na svoje miesta v autobuse a rozlúčili sa s prostredím Čierneho Balogu.

Pohľad na umazané a šťastné deti všetkých ubezpečil o úspechu celej akcie. Obrovské úsilie organizátorov sa vyplatilo. Zorganizovali krásny výlet, veľa detí urobili šťastnými. Zároveň si predsavzali, že takto o rok to bude snáď ešte lepšie.