Vatikán `02

Ako to všetko začalo? Okolo Vianoc 2001 vznikla myšlienka usporiadať púť do Ríma. Nápad to bol skutočne veľkolepý, zostávalo ho už len zrealizovať. Nikdy sa však netreba vzdávať vopred a tak boli oslovení niekoľkí ľudia a začalo sa postupne realizovať, to spočiatku neuskutočniteľné podujatie. Za všetko boli zodpovední dvaja ľudia, ktorým výdatne pomáhala sestrička v Ríme.

Otázkou bol počet účastníkov, spôsob dopravy, ubytovanie, program i cena. Našťastie, oprášené skúsenosti z realizovania podobných akcií organizátorom výrazne pomohli a celý projekt začal nadobúdať reálne obrysy. Našiel sa vhodný dopravca, vyhovujúce ubytovanie, stanovil sa počet osôb, predbežný program i cena. Niektoré, zdanlivo jednoduché veci boli často nočnou morou, no postupne sa všetky problémy podarilo vyriešiť. Blížil sa deň „dé“ a ak prihlásení účastníci nespávali zo vzrušenia a cestovnej horúčky, organizátori naopak, zo starostí a, pravdupovediac, aj strachu.

Piatok 22. februára bol tým magickým dňom, kedy sme sa mali vybrať do sveta. Autobus vychádzal zo Žiliny, v Bratislave sme pribrali hlavnú časť pútnikov na Mokrohájskej ulici. Nakladanie bolo rýchle, všetci chceli byť čo najskôr usadení, aby sa neodďaľoval čas odjazdu. Niektorí boli na svojej prvej väčšej ceste a nemali predstavu o vzdialenosti, ktorá nás čaká. Do týchto vecí bolo zasvätených len niekoľko málo ľudí – vodiči a vedúci zájazdu. Oni mali predstavu o časovom pláne, no či sa skutočne všetko bude tak odvíjať, to nevedel nik. Autobus sa teda pohol, bolo 21 hodín a pred nami viac ako 3200 km a šesť dní dobrodružstiev. Smer bol jasný – Benátky.

Prvá prestávka bola hneď na hraničnom prechode v Jarovciach, kde nás poriadne prevetrali rakúski colníci. Viac než hodinová prehliadka však prebehla úspešne a naša cesta mohla pokračovať. Nočné cestovanie nie je práve vhodné na obdivovanie okolitej krajiny, no takmer nik v autobuse nespal. Živá debata cestujúcich prebiehala dlho do noci, no postupne sa takmer všetci uložili na krátky, nie práve pohodlný spánok. Málokto postrehol, že presne o 5. ráno sme prešli na územie Talianska a pred deviatou sme už stáli na centrálnom parkovisku v Benátkach. Osemhodinová plánovaná prestávka bola dostatočne dlhá na to, aby si niektorí pred obhliadkou mesta ešte nakrátko zdriemli. Pred jedenástou sme sa na takmer prázdnom parkovisku ešte predstavili a povedali si, čo nás čaká najbližších pár hodín. Krásne slnečné počasie nás uspávalo, no hlavnou príčinou bola prebdená noc. Využili sme možnosť dopravy hydrobusom a po pol hodine sme vystúpili na Námestí sv. Marka (Piazza di S. Marco) v centre jedinečného mesta. Časť skupiny sa rozpŕchla, niektorí zostali spolu a využili pár minút na odpočinok a obed. Urobili sme si niekoľko záberov zaujímavých miest ostrovného mesta a prezreli Baziliku sv. Marka (Basilica di S. Marco) a jej okolie. Prehliadka gondol a ešte niekoľko momentiek bolo predzvesťou odchodu k autobusu, kde nás ešte čakala svätá omša. Krátko pred 19. večer sme sa lúčili s večernými Benátkami.

Naša púť pokračovala ďalej, popri Padove a Bologni k Florencii a večnému mestu Rím. Nočná krajina je jedinečná, malú výhodu mali cestujúci v prednej časti autobusu, ktorí mohli postrehnúť čo to z okolia. Bologna nás vítala o 21. večer so šiestimi, Florencia (Firenze) o ďalšie necelé tri hodiny už s desiatimi stupňami. Mesiac nám svietil na cestu a bol predzvesťou krásneho nasledujúceho dňa. Hodinu po polnoci sme už mali poslednú prestávku asi 60 km pred cieľom, a tak sme okolo tretej vchádzali na diaľničný mestský okruh. Via Aurélia nás priviedla do centra Ríma, kde sme na parkovisku Park Aurélia pobudli do rána, kedy sme sa vypravili hľadať naše ubytovanie. Po niekoľkých neúspešných pátraniach sme napokon predsa našli miesto nášho útočiska – Casa Provinciale. Postupne sme sa mohli vyložiť z autobusu a zatiaľ organizátori rozdelili izby. S veľkou radosťou sme sa vrhli na krásne ustlaté postele a aspoň na pár desiatok minút sme si zdriemli. Po obede sme sa zúčastnili svätej omše v tamojšej kaplnke a popoludnie sme využili na prvý priamy dotyk s mestom. Naša cesta smerovala priamo do centra nášho záujmu – Vatikánu a do jeho Baziliky svätého Petra (Basilica di S. Pietro). Podrobná prehliadka s komentárom nás zaujala natoľko, že únava bola potlačená zvedavosťou. Podvečerný čas sme ešte využili na zbežnú prehliadku historického jadra Ríma. Večer sme mali viac oddychový, asi nikto sa necítil na nočné prechádzky. Zaslúžený odpočinok po dvoch precestovaných nociach si vychutnali všetci, aby načerpali síl do nového, náročného dňa.

V pondelok 25. februára sme sa oddýchnutí a s úsmevom na tvárach stretli na raňajkách, kde sme si bližšie povedali plán dňa. Čakal nás veľmi zaujímavý deň, nuž sme neplytvali drahocenným časom. Už o niekoľko desiatok minút sme mohli obdivovať druhú zo štvorice – veľkolepú Baziliku svätého Pavla za hradbami (Basilica di S. Paolo fuori le mura). Opísať exteriér i interiér vzácnej pamiatky by si trúfol naozaj málokto, nuž aj ja to nechám radšej na fotodokumentáciu. Nasledovala prehliadka Chiesa di S. Sabina, ktoré si ako centrum dominikánov dobre prezrel najmä náš páter Pius. Chrám troch fontán (Abbazia delle Tre Fontane), kde bol sťatý svätý Pavol, Chrám svätého Petra v okovách (Chiesa di S. Pietro in Vincoli) i Chrám svätej panny Márie v Ara Coeli (Chiesa di S. Maria in Ara Coeli) sme obdivovali v nasledujúcich hodinách. Nepriazeň počasia nás na pár minút zasiahla na pahorku Gianicolo, z ktorého sme mali možnosť vidieť veľkú časť mesta ako na dlani. Z autobusu sme si pozreli rozľahlý Circus Massimo a Colosseo. Podvečer sme sa presunuli do Ústavu svätého Cyrila a Metoda, kde je kňazský seminár pre Slovákov. Privítanie rodákov si nenechal ujsť sám riaditeľ a hneď nám predstavil históriu Ústavu. Svojou pútavou prednáškou z cyrilometodských dejín nás vniesol do čias dávno minulých a ozrejmil nám význam nástenných malieb kaplnky. Po omši nás niekoľko sestričiek pohostilo a mohli sme si oddýchnuť v príjemnom prostredí. Nákup suvenírov i nám zrozumiteľnej literatúry využili takmer všetci, po čom sme smerovali do nášho prechodného sídla v Casa Provinciale, kde nás čakali kandidátka Dina a sestričky s večerou.

V utorok, 26. februára, bol snáď najnáročnejší zo všetkých dní. Raňajky, rýchle naloženie a presun k tretej veľkolepej – Bazilike svätej Márie snežnej (Basilica di S.ta Maria Maggiore), kde sme využili jedinečnú príležitosť na odslúženie svätej omše. Ďalšou zastávkou bola Bazilika svätej Prexedy (Basilica di S. Pressede), po nej sme už svoje oči pútali na poslednú zo štvorice a snáď najkrajšiu Baziliku svätého Jána v Lateráne (Basilica di S. Giovanni in Laterano). Bazilika svätého kríža (Basilica di S. Croce in Gerusalemme) bola poslednou z chrámov, ktoré sa vtesnali do nášho programu. Ten pokračoval pešou prehliadkou Kolosea (Colosseo), ktorý si vychutnali všetci, niektorí aj s vojenským výstrojom, prepožičaným dobovými vojakmi, pózujúcimi v okolí. Foro Romano – vykopávky a pozostatky najstarších častí slávneho Ríma sme mohli vidieť po ceste na Námestie víťazstva (Piazza Venezia), kde sa končila pešia prehliadka centra. Monumentálny pamätník Altare della Patria – Vittoriano nás očaril svojou veľkosťou i krásou a po Via del Corso sme sa presunuli na večeru. Čakalo nás milé posedenie s našimi hostiteľkami, sestričkami Vincentkami. Veselá rekreácia pretkaná blokmi hovoreného slova nám dávala pocit domova.

Do posledného 27. februárového rána sa asi všetkým vstávalo ťažko. Na jednej strane nás čakal nádherný program, na strane druhej to bol deň odchodu domov. Po výdatných raňajkách sme sa disciplinovane a rýchlo presunuli autobusom až do samého srdca Vatikánu, nemuseli sme sa teda pešo presúvať cez celé námestie. Zlatý klinec púte, ako bez nadsadenia možno nazvať audienciu u Svätého otca, sa konala v Aule Paola VI. Pred deviatou sme už boli zoradení v radoch pred zátarasami, oddeľujúcimi zdravých a hendikepovaných pútnikov, ostatní boli v skupinke kúsok od nás. Každý vozíčkar mal po svojom boku jedného asistenta a po minútach čakania a nacvičovania si pozdravných pokrikov jednotlivých skupín, sa krátko pred pol jedenástou rozjasala obrovská masa ľudí. Svätý otec v sprievode asistentov smeroval stredovou uličkou na pódium a podával natiahnuté ruky pútnikom, stojacim či sediacim na dosah. Rozčarovanie a zvláštny pocit pomaly ustupoval a všetci sme začali vnímať realitu. Jeho svätosť Ján Pavol II. privítal všetkých pútnikov a predniesol posolstvo audiencie v taliančine. Pozdravy jazykových skupín čítali zástupcovia z radov biskupov a nasledovalo osobné pozdravenie hlavou cirkvi. Medzi sedemtisíc účastníkmi pravidelnej stredajšej slávnosti boli zástupcovia 13. národov, nechýbali Poliaci, Mexičania, Kolumbijčania, Nemci… Zo Slovenska okrem nás boli pútnici z Galanty a Smoleníc.

Neskôr nasledovalo požehnanie mladomanželom, pokým všetci vozíčkari postupne prešli na pódium, kde mohli osobne pozdraviť pápeža. Určite jeden z najväčších zážitkov pre všetkých si niektorí ani nestačili uvedomiť. Rýchlosť, akou postupoval rad smerujúci k objektu pozornosti všetkých, bola prekvapivá. Organizátori nám poskytovali len okamih na podanie či pobozkanie ruky toho zdravotne dosť chatrného, no psychicky asi najmocnejšieho človeka sveta. Letmý pohľad do očí, od smelších krátky pozdrav a už bolo po všetkom. Asi nikto si už presne nepamätá, čo v tých okamihoch presne robil, mnohí sme sa „prebudili“ až vonku, kde sme prešli do domu Santa Marta. Po odložení si nepotrebných vecí sme sa rýchlo presunuli do Vatikánskych záhrad, kde sme mohli dve hodiny obdivovať nádheru, pohodu a ticho v strede takmer štvormiliónového mesta. Spoločné fotky i zábery menších skupiniek zvečňovali krásne výhľady na Baziliku svätého Petra, zaslúženej pozornosti neušli ani bezchybne upravené trávniky, skalky, sochy a fontány. Zvyšujúci sa hlad nás nedobrovoľne vyhnal z oázy pokoja a pomaly sme sa, pozorne sledujúci okolité prostredie, vrátili do Santa Marty. Po zaslúženom neskorom obede a krátkom posedení so sestričkami sme sa pre pokročilý čas len nakrátko zdržali na slnkom zaliatom Svätopeterskom námestí (Piazza di S. Pietro). Kúsok odtiaľ sa nachádzal obchod Soprani, špecializovaný na suveníry, kde sme nakúpili malé darčeky pre najbližších. Čas veľmi rýchlo beží najmä vtedy, keď je človeku príjemne a inak tomu nebolo ani v tých chvíľach. Bol najvyšší čas na návrat do miesta nášho ubytovania, tentokrát však netradične – metrom. Zdanlivo bežná vec bola taktiež zážitkom, najmä pre stratenú dvojicu dobrodruhov. Všetko však dopadlo dobre a spoločne sme sa stretli pri poslednej večeri. Napriek tomu, že v tom čase sme už mali byť ďaleko od Ríma, družne sme poďakovali naším hostiteľom, ktorí sa o nás tak výborne starali počas nášho pobytu.

Pobalenie a naloženie sa do autobusu i posledné objatia boli neklamnou predzvesťou konca najdôležitejšej časti krásnej púte. Pätnásť minút po 23. hodine sa náš autobus definitívne vybral na záverečnú etapu – cestu domov. O pol hodinu sme už opúšťali mestský okruh Ríma a smerovali sme cestou, ktorou sme prišli. Florenciu sme míňali o 3. ráno, územie Talianska sme opúšťali tesne pred desiatou predpoludním. Rakúsko nás vítalo striedavo snehom, dažďom i občasnými lúčmi slniečka. Nestálosť počasia však nebránila skvelej nálade všetkých v autobuse, ktorá prebrala aj najväčších spáčov. Slova sa prostredníctvom mikrofónu ujal náš hudobník Jožko, ktorý za pomoci ostatných postupne spomenul celý program púte. Časť pútnikov však napokon premohol spánok, prerušený až pred Viedňou. Po prekvapujúco rýchlom vybavení na hraničnom prechode nás uvítala o 18. hodine Bratislava. Mokrohájska, miesto nakladania i vykladania väčšiny účastníkov púte, bola poslednou spoločnou zastávkou, kde sa naše cesty definitívne rozchádzali. Objatia nových priateľov a srdečná rozlúčka s vodičmi bola pre mnohých dojímavou bodkou za spoločne stráveným týždňom. Vyčerpanie i únava však nezabránili presvedčeniu o úspešnosti akcie a nutkaniu opäť premýšľať nad podobnou púťou. S presvedčením skorého stretnutia sme sa všetci pobrali k svojím blízkym, rozprávať zážitky a dojmy z púte, no predovšetkým dobehnúť spánok, na ktorý počas uplynulých dní nebol čas.

Poďakovanie za celý úspešný priebeh púte patrí komunite sestier v Provinciálnom dome „Casa Provinciale“ , sestričke Vizitátorke, miestnej sestre Predstavenej a sestre Alene, ktorá nám nezištne pomáhala počas celej púte. Vďaka patrí aj sestričke Bernadette, manželom Šmidovým a pánom vodičom Ľubovi a Julovi.